V posledných dvoch rokoch sa rodáčka z kalifornského Sacramenta ocitá v úlohe nesporne ťažšej, než akú mala naposledy. Netvrdím, že čo do prístupnosti prelomový „Pain Is Beauty“ sa nahrával ľahko, no dnes sa na túto éterickú, temne štylizovanú devu upierajú oči a najmä uši podstatne väčšieho davu. Introvertka trpiaca panickým strachom z pódia až do takej miery, že prvýkrát verejne vystúpiť s čímkoľvek, jej trvá 14 rokov, má problém aj bez toho. A teraz máte ešte otvoriť druhý front a potvrdiť svoju pozíciu ďalším kvalitným dielom.

„Abyss“ skutočne pripomína priepasť, do ktorej vás okamžite zhodia dezorientujúce agresívne elektrošoky „Carrion Flowers“ a ani v nasledujúcej singlovke „Iron Moon“ o mojej duševnej vyrovnanosti nemohla byť práve reč. Okrem vedomia, že ste spadli príliš hlboko, že tam na vás mrholí a poskytuje to istý diskomfort, vám však dole nič nechýba a postupne sa na situáciu nastavíte. V neskorších etapách nahrávky sa dokonca pristihnete, že sa vám von z jaskyne vlastne až tak nechce.

CHELSEA WOLFE sa totiž v istom zmysle dokázala prekonať. Čo na tom, že vyšla v lete - žiadna jej predošlá nahrávka nebola taká upršaná, veterná, dôkladne vystihujúca kulminujúcu jeseň v jej nepríjemných aspektoch.

Je to rozhodne „těžší písemní práce“, ako bol predchodca vychádzajúci viac z pesničkových polôh a celkovo vyžarujúci neofolkovú auru. Novinka poskytuje radosti z iného súdka, no musíte si ich zaslúžiť. Všadeprítomné disharmónie a podladené riffové štrkopiesky vám pri snahe o prirýchle uchopenie materiálu jednoducho odmávajú ofsajd, pre CHELSEA WOLFE sú však v roku 2015 poznávacím znamením.

Disonantná zložka materiálu, uspokojujúca „hľadačov“, má v zásade dva zdroje – bodajúce elektronické podhubie („Carrion Flowers“) a ohyzdne skreslené gitary, neraz posúvajúce zvuk až kamsi k droneu („Dragged Out“). Chelsea zjavne prejavuje snahu ešte väčšmi sa priblížiť metalovému „étosu“ a pokiaľ chceme byť pre poriadok dôslednejší, asi by sme pri pokusoch charakterizovať celkové vyznenie najviac šermovali s predponou doom. Ostatne, svieži vzduch do jej sprievodnej zostavy iste priniesol Mike Sullivan z RUSSIAN CIRCLES, s ktorými výdatne koncertovala.

Melodické prvky, naopak, bez snahy o redefinovanie jej trudnomyseľného pesničkárstva, či priam reset autorkinej DNA, odkazujú predovšetkým na predchodcu. Ich snová atmosféra, evokujúca mnohoznačné postranné kresby v denníčku nie príliš vyrovnanej dievčiny, dokáže gradovať, ako napríklad v ledabolo rozbiehajúcej sa „Simple Death“. Na prvé počutie bezpohlavne pôsobiaca skladba sa roztvára ako lotosový kvet a postupne sa ukáže byť jednou z tých vecí, pri ktorých si neskoro večer v hlave rozoberáte klady a zápory uplynulého dňa. Analgetikum, akého je dnes nedostatok.

Veľkou potechou sa ukazuje byť aj precízna dynamika skladieb – stačí si pustiť trpezlivo vybrnkávanú baladu „Survive“, či éterickú temnotu „After The Fall“ a zakrochkať si blahom. Pri plazivom tempe väčšiny skladieb zabárate ruky hlboko do mokrej hliny a s potešením cítite, ako vám pri vypätom vyvrcholení zalieza pod nechty.

Titulné psycho „Abyss“ napokon vôbec nie je jednou zo zásadných položiek albumu. Najlepšie však odhalí, aká konštrukčne jednoduchá je jej hudba – celý album sa retrospektívne javí byť iba skicárom, zopár povytŕhaných archov úspešne dokreslených do podoby plnohodnotných skladieb. Vďaka svojej „sfetovanosti“ si cez túto miniatúrku album zapamätáte, takže úlohu plynúcu z názvu si vlastne plní do bodky.

Chelsea mala ideovo vždy bližšie skôr k neľútostným rozrývačom kalného dna ľudskej duše. Boj s vnútornými démonmi, vlastnou krehkosťou, úzkosťou, či túžbami v textoch je každopádne to, čo robí jej hudbu príťažlivou. Opäť raz dokázala skladby inak od seba nezávislé náladovo zjednotiť - nielen hodiť do jedného vreca, ale aj dať hudbe charakteristickú "farbu". Jedenásť vyznaní obsahovo aj formálne akosi drží pohromade tak, že po empirickej skúsenosti s predošlými desiatimi dáva zmysel aj to posledné. Výsledkom nahrávania v Texase je napokon nahrávka, bez ktorej by bol hudobný rok 2015 akiste chudobnejší, a to je, myslím, verdikt, ktorý by radi počuli mnohí umelci.